Per aspera ad astra

  Dnes sa má skončiť svet. Už je to isté. Hovorili to v správach.

Nepomohla Becherovka, Gutalax, ba ani Kooperativa, i keď všetci sľubovali pokojný proces zažívania, maximálnu mieru starostlivosti s minimálnou úrokovou sadzbou, alebo aspoň doživotný svätý pokoj.

                        Ale čo, keď má byť už ten koniec sveta. Čo bude s tými sľubmi? Veď ešte potrebujem kúpiť aspoň tri kilá Arielu, lebo môj „starý prací prášok“ už asi nie je taký dobrý, ako keď bol pred rokom v reklame. A stále nemám ten krém, po ktorom sa moja pokožka rozžiari a ja konečne nájdem zmysel života! Pravdepodobne by som sa mala aj poistiť v tej poisťovni, čo má teraz také červené logo a v reklame slávneho herca z minulosti, čo už dávno nikde nehral. Len či poisťujú aj pred koncom sveta? Možno by sa s nimi dalo dohodnúť aspoň na poistke proti útoku kobyliek, alebo morovej nákaze. Či radšej záplavy? A čo ak začnú pršať žaby, alebo mi padajúci traktor rozbije strechu na aute?

                        Už o chvíľu to má vypuknúť. Zatiaľ nevidím ani jednu pekelnú príšeru vynárajúcu sa z roztavenej zeme, či tekuté sedemhlavé hady s desiatimi rohmi, nikto nerozpráva neznámou, ba ani desivou rečou, nezvíja sa v agónii na zemi a obloha sa tiež nezatiahla. To snáď ani tie žaby nebudú padať?

                        Po tomto zistení som si takmer pokojne, sadla naspäť do kresla s miernym pocitom sklamania z neuskutočnenej kataklizmy, zaliala som si kávu a kým som stihla prepnúť reklamu, niekto prišiel a zbalil slnko do igelitky.

                       „Koniec sveta, vážení, odchod!“